Výlet za odmenu

Dňa 16. septembra 2010 sme sa ako (vraj) najlepšia trieda uliali z vyučovania a čo bolo na tom najlepšie, tento deň voľna nám darovali práve tí, ktorí by nás v škole morili asi najradšej – vedenie školy. ? Dokonca boli takí dobrí, že nás vyslali na výlet, a autobus i vstupné do biofarmy v Podkylave nám zaplatili. Hádam sa ešte nikto nikdy nesnažil takto vyhnať dychtivých študentov preč z vyučovania.... Hneď sa nám tu v škole viac páči. Nech im táto pozornosť slúži ku cti.

Táááákže, a teraz čo sa vlastne dialo. Ráno nás pred školou čakal autobus TURANCAR, kde sme si mohli urobiť priam božské pohodlie, lebo vo velikánskom autobuse sa viezlo 23 študentov, dvaja učitelia a vodič. Každý, kto ovláda aspoň základy matematiky si dokáže spočítať že spolu nás bolo 26 a miest v podobných hromadných dostavníkoch býva raz toľko.
Cesta na Bradlo nás dojala. Mnohí z nás mysleli, že ukážu ostatným v autobuse obsah svojich žalúdkov. Našťastie nič podobné nikto nestihol zrealizovať. Na Bradle sme sa vyfotili, pokochali výhľadom a náš maximálne aktívny Števko sa pokúsil vyštverať aj na vrch „krypty“. Ach tí chlapi...

.
Z Bradla sme znova putovali kľukatou cestou. Naša ďalšia zastávka bola v dome Milana Rastislava Štefánika, kde sme sa podozvedali mnohé zaujímavosti o tejto našej významnej osobnosti. Mimo iného aj to, že veľmi rád nosil čapice, lebo mu pridávali na výške, čo bolo pri jeho 160 centimetroch pochopiteľné. ? Aby bolo naše poznávanie rodu Štefánikovcov úplné, zastavili sme sa i na cintoríne kde večne odpočívajú Milanovi rodičia a traja súrodenci. Cestou z cintorína sme navštívili i miestny kostolík čo bol taký malý nečakaný bonus, lebo to nebolo naplánované. Dozvedeli sme sa, že práve Milan Rastislav bol prvým dieťaťom zo Štefánikovcov, ktoré bolo v tomto kostolíku pokrstené.
Odtiaľ sme sa prepravili do penziónu Adam v Podkylave, kde sme okrem prehliadky mali možnosť napapať sa. Poslednou zastávkou bola biofarma. O dobrú náladu sa nám najskôr postarali prasiatka ktoré boli z nášho príchodu vo vytržení, a jedno po druhom pekne doradu vykonávali svoje biologické potreby. Aby to bolo dokonalé, ešte sa aj správne natočili – chvostíkmi ku nám...

O ďalšiu zábavu sa nám postarali Števko s Táničkou keď jazdili na koni. Tánička sa s chalanom ktorý tam bol inštruktorom, pri jazde na koni navzájom buzerovali a napätie medzi nimi bolo priam hmatateľné. To sme si ako ich spolužiaci nemohli nechať ujsť a tak sme pridali svojou troškou do mlyna – podpichovanie a výbuchy smiechu nemali konca-kraja. Vykúpenie pre Táňu i inštruktora bolo, keď Tánička zliezla z koňa. Pre ostatných to znamenalo koniec srandy a cestu domov.

Na záver môžem zhrnúť, že pre takýto zážitok sa veru oplatí byť jednotkou medzi triedami... Tým, ktorí nám tento výlet darovali a tiež tým, ktorí ho s nami absolvovali patrí srdečné ĎAKUJEME.

trieda III.CW